Na jednej z najuznávanej­ších medzinárodných súťaží vín Concours Mondial v Bruseli si tento rok ich Sauvignon, ročník 2004, výber z hrozna, odnie­sol striebornú medailu. Rok predtým na Medzinárodnom konkurze vín v Ľubľane bodoval so ziskom zlatej medaily ich Chardonnay, ročník 2002, bobuľový výber. Na tohtoročnom prvom ročníku Veľkej ceny vín Slovák Gold zo sedemnástich zlatých medailí tri putovali do vinárskej firmy MR­VA & STANKO. Táto trnavská firma dodáva svoje vína Úradu vlády SR, ktorý ich po­núka významným hosťom pri oficiálnych štátnych návštevách Slovenskej republiky. Dodnes ich už mal možnosť ochutnať ne­jeden princ či prezident, vrátane princa Charlesa, monackého kniežaťa Alberta či španielskeho kráľa Juana Carlosa I. Ale aj VLADIMÍR MRVA (36), zakladateľ dnes už prestížnej značky vína MRVA & STANKO, sa môže hrdiť (hoci len mysleným) šľachtic­kým titulom. Je jedným zo siedmich vinár­skych princov Slovenska a jeho firma patrí k tomu najlepšiemu, čo domá máme...

Áno, hoci lásku k vínu a k vinici do mňa už od útleho veku vštepoval môj dedo, ktorý bol zakladateľom ovocinárskeho a vinohradníckeho spolku v rodnom Ze­lenči. Otec, hoci mal rád víno, k vinárstvu až tak netiahol. Dedo ma skôr viedol k ovocinárstvu, a tak som už ako štrnásť­ročný chalan vedel očkovať či vrúbľovať stromy, venoval som sa aj zeleninárstvu...

Neviem si predstaviť, ako štrnásťročný chlapec len tak zo záľuby stepí nejakú jabloň, keď von­ku po Zelenči chodí toľko pekných dievčat alebo jeho kamaráti práve hrajú futbal...

No, až také veľké nadšenie som pre túto prácu naozaj neprejavoval, ale môj dedo mal mozgovú príhodu a akosi som cítil, som ho nechcel sklamať... Keď som sa v pätnástich mal rozhodnúť, kam ďalej na školu, rodičia mi navrhli Strednú ovocinársku a vinohradnícku školu v Modre. Vraj to by ma mohlo baviť. A naozaj sa stalo, že niektoré predmety ma celkom chytili. S dedom sme začali robiť vínka, zriadili sme si malú pivničku s drevenými súdkami a sklenými demižónmi a dorábali sme tak dvesto tristo litrov. Keď som mal sedem­násť, s otcom sme sa rozhodli, že vysadíme vinohrad. Mal asi päťsto hláv (teda kore­ňov) a sadil som ho aj s kamarátmi.

Vysokú školu poľnohospodársku, konkrétne na fakultu záhradnícku v Ledniciach na Morave. Dovtedy to bola štvorročná škola, a práve keď sme končili posledný ročník, prišla „nežná" revolúcia. Zo školy sa nám nechcelo odchádzať, a tak sme sa vybrali za dekanom s prosbou, či by nemohol otvoriť

Pamätám si, bolo to v apríli, po práci sme si naliali nejakého vína a jeden z nás to tak prehnal, že pre neho musela prísť mama. Bol to dlháň, a keďže už nevedel stáť na vlast­ných nohách, mama ho naložila na káru, a nadávajúc mu, viezla ho domov cez celú dedinu. Keď bol vinohrad vysadený, už ma nepustil, musel som sa o neho starať...

GM Tak bolo celkom prirodzené, že ste po maturite pokračovali v odbore, ktorý sa pomaly stával vašou prácou i koníč­kom, láskou i starosťou...

aj piaty ročník. Keď odmietol, z pozície študentskej moci sme mu povedali: Pán dekan, zdá sa, že vám vyslovíme nedôveru! Skončilo to tak, že sme si ten piaty ročník naozaj vybojovali, a to so špecializáciou na vinárstvo a vinohradníctvo. Bolo nás doko­py deväť, ale dekan povedal, že musíme byť desiati. Tak sme presvedčili ešte jedného nášho kamaráta a môjho spolubývajúce­ho, ktorý sa mal práve ženiť, nech odloží svadbu, podrží partiu a nastúpi s nami do piateho ročníka. A on to naozaj urobil!

Z desiatich sme iba piati zostali pri víne a vlastne len ja jediný som postavil firmu a vybudoval značku. Ostatní sú zamestnaní ako pivniční majstri alebo technológovia.

GM Školu ste teda skončili tesne po revo­lúcii. Viete si však predstaviť, čo by ste ro­bili, keby nebolo 17. novembra? Pred tými šestnástimi rokmi sa u nás víno predávalo v litrových fľašiach za dvadsať dvadsaťpäť korún, bežní konzumenti rozoznávali na­najvýš tak biele alebo červené, kyslé ale­bo sladké. Aké ambície ste mali, keď ste uvažovali o svojom budúcom povolaní? Áno, žili sme tu ako v klietke a o súk­romnom podnikaní srne ani nechyrovali. Pravdepodobne by som zakotvil niekde vo vinárskych závodoch alebo vo výskumnom ústave, i keď práca v laboratóriu by ma až tak nebavila. Ja som typ človeka, ktorý rád položí ruku k dielu, takže šľachtenie, na­príklad, je strašne „prpľavá" práca, ktorá vám zaberie aj niekoľko rokov. To určite nie je moja parketa. Od začiatku som viac inklinoval k vinárstvu, teda k výrobe ví­na ako vinohradníctvu, ktoré predstavuje predovšetkým prácu vo vinohrade. Po revolúcii však vinárstvo zrazu pre mňa dostalo iný, nový rozmer.

Ešte počas školy som praxoval v Dolnom Rakúsku u jedného vi­nára vo Wilfesdorfe a tam som po prvýkrát pochopil, čo znamená podnikať s vínom. Videl som, ako funguje súkromná firma, ako ľudia tým svojím bizni­som žijú, ako vnímajú víno a kultúru s ním spojenú. A potom, tesne po škole, celkom náhodou, prišla jedna príležitosť a tá ma naštartovala... Môj sused Tonko Halada pra­coval ako maliar-natierač v jednej vinárskej firme v Burgenlande pri Neziderskom jaze­re, vo Winden am See. A tak mi raz hovorí, je tam jeden pivničný majster, ktorý práve od­chádza do Kanady. Spozornel som a vravím mu: Opýtaj sa šéfa, či za neho nepotrebuje náhradu. Po týždni sa Tóno vrátil na víkend domov a hovorí mi, že áno, šéf niekoho hľa­dá, ale že okrem odbornej zdatnosti, by ten dotyčný mal vedieť aj po nemecky...

GM Tak ste zobrali všetku svoju energiu, ba aj trochu drzosti a šli ste. To sú tie hraničné chvíle v živote človeka, ktoré si žiadajú správne rozhodnutie. Teraz, alebo nikdy, pretože akosi cítite, že takéto situá­cie sa jednoducho nikdy neopakujú...

Presne tak - a po nemecky som takmer vôbec nevedel! Povedal som si však, musíš tam ísť a vy­skúšať to! Dodnes mám v živej pamäti, ako ma môj budúci šéf skúšal. Vzhľadom na moju chabú nemčinu urobil toto: dal na stôl desať vín a vysvetlil mi, aby som ich zoradil od najlepšieho po najhoršie. Potom mi dal päť vín, aby som určil to s najväčším obsahom kyselín a to s najmenším. Na rad prišlo ďalších päť vín a úloha, aby som v nich našiel nejakú chybu. Potom ma poslal domov a po týžd­ni mi odkázal, že môžem k nemu prísť. Mesiac ma skúšal, čo viem s vínom, až ma konečne prijal. Zostal som u neho takmer tri roky a postupom času som sa naučil aj jazyk. Začiatky boli naozaj ťažké, najmä kvôli tej nemčine. Večer mi môj šéf na papier napísal, čo budem robiť na druhý deň, ja som si to však musel so slovní­kom najskôr preložiť. Potom som si vyhľa­dal slovíčka a pripravil možné odpovede. Takto, ja ustavične so slovníkom v ruke, sme komunikovali takmer pol roka. Po roku som sa stal hlavným technológom, začal som vyberať surovinu, komuniko­vať s ľuďmi, so zamestnancami, starými skúsenými vinohradníkmi. Darilo sa nám, a to ma veľmi tešilo.

GM Čím vás práca v Rakúsku obohatila najviac? Predsa len, hoci iba niekoľko kilometrov od hraníc, boli ste na Západe a to v tých časoch znamenalo veľmi veľa - veľký skok do veľkého sveta... Môj šéf pracoval a zbieral skúsenosti vo Francúzsku, Kalifornii či v Austrálii, takže to bola naozaj taká medzinárodná škola. Predovšetkým však bol neskutočne dobrý obchodník (bez dešpektu, možno ešte lepší ako vinár), marketingovo veľmi zdatný.

Každý krok mal z obchodného hľadiska premyslený do detai­lov. Nesmieme zabudnúť, že v Rakúsku je asi šesťtisíc výrob­cov vína, je tam úžasná konkurencia a fan­tasticky veľa dobrých vín. Prerazia len tí, ktorí majú dobrý marketing. Pozorne som sledoval, ako môj šéf komunikuje so svo­jimi obchodnými partnermi, aké používa argumenty, ktoré z nich na týchto ľudí zaberajú - bola to taká moja druhá vyso­ká škola ekonomická. Ale aj po odbornej stránke som sa mal čo učiť. Vo firme boli stroje a zariadenia, o ktorých som dovtedy nemal ani potuchy, že vôbec existujú. Napríklad len taká titrácia (zisťovanie obsahu kyselín alebo síry vo víne): trvalo nám pol hodiny, kým sme vyhodnotili jednu vzor­ku, oni boli s tým istým hotoví za niekoľ­ko sekúnd. Zložité technologické postupy, ktoré sme sa učili na škole, boli tak strašne zastarané, až som sa mnohokrát trápne cítil (a môj šéf mi to nijako neuľahčoval, ba skôr naopak), že som inžinier a jednako kopu vecí neovládam.

kvalitu, bežné stolové či sudové vína vo veľkých objemoch. Ja som však bol veľmi tvrdohlavý (a stále aj som, veď som naro­dený v znamení Kozorožca), tak som sa do výroby kvalitných vín s prívlastkom (aký­mi sú napríklad kabinetné vína, neskoré zbery či výbery z hrozna) pustil sám. Začal som doma v Zelenči s malým množstvom vína pre hŕstku priateľov a známych, ku ktorým však čoskoro pribudli ďalší známi

PETER SA STARAL O MARKETING A PREDAJ A JA O VÝROBU VÍN. DARILO SA NÁM, A TAK SME SA ROZHODLI, ŽE TO SPOLU SKÚSIME. V ROKU 1997 VZNIKLA FIRMA VÍNO MRVA & STANKO.

Citom pre výrobu vína. Pamätám si, ako veľmi chcel preraziť na švédsky trh. Vy­cestoval teda na prieskum do Štokholmu a doniesol odtiaľ päť najobľúbenejších vín. Povedal mi, niečo také sa pokúsime vy­robiť. Podarilo sa (tento Veltlín zelený zhodou okolností dostal vo Švédsku titul Víno roka). Bol to naozaj veľký úspech, môj šéf vystupoval v televízii, písali o ňom noviny... Ukazoval mi všetky tie výstrižky a články, no akosi mi pozabudol pove­dať jediné: ďakujem. To ma veľmi mrzelo a teraz, keď mám svoju firmu, snažím sa na to nezabudnúť aj vo vzťahu k mojim zamestnancom.

Postupne však vo mne začala dozrievať myšlienka, že sa vrátim domov a skúsim to na vlastnú päsť. Môj šéf mi platil mzdu 8.340 šilingov, podpora v nezamestnanosti vtedy bola 8.460 šilingov. Keď som mu naznačil, že chcem odísť, plat mi zdvoj­násobil, a keď som potom naozaj odišiel, poslal mi list, že si môžem povedať plat, aký chcem. Ale ja už som bol rozhodnutý. Viete, za celé tie tri roky v Rakúsku mi ľu­dia vždy dali pocítiť, že som iba gastarbeiter, cudzinec, a to ma neskutočne ubíjalo! Aj preto som sa tešil domov. Na Slovensko som sa vrátil s jasným predsavzatím: vyrá­bať špičkové vína maximálnej kvality!

Keď som začínal, samotní kolegovia vinári ma odhovárali: Vlado, tadiaľ správna cesta nevedie, nikto ti toľko peňazí za fľašku vína nezaplatí, musíš vyrábať aj nižšiu

a známi ich známych... Rodičom som za­bral garáž, takže museli parkovať vonku, doma sa nedalo pohnúť, všade stáli fľaše, pri posteli, popri stenách. Mama mi ich pomáhala plniť, sestra na ne lepila etikety. Doma som mal taký malý ručný preš, inak všetko ostatné bolo prenajaté či požičané.

Peter patril k mojim zákazníkom, už vte­dy bol majiteľom reklamnej agentúry. Začali sme spolupracovať, Peter sa staral o marketing a predaj a ja o výrobu vín. Darilo sa nám, a tak sme sa rozhodli, že to spolu skúsime. V roku 1997 vznikla firma Víno Mrva & Stanko.

Naša výroba stúpla na dvadsať­tisíc fliaš ročne a celú sme ju za tri štyri mesiace predali. To nás iba utvrdilo v tom, že ideme správnou cestou, že o kvalitné, hoci drahšie vína je u nás záujem a že ich teda aj vieme predať. Už v roku 1999 sme po prvýkrát (a hneď dvakrát) získali titul Víno roka (za kabinetný Rizling rýnsky, ročník 1998 a ka­binetný Sauvignon ten istý ročník). Začali sme robiť degustácie, rozprávať s ľuďmi o víne, bola to naozaj mravčia práca. Stála však za to, veď teraz po ôsmich rokoch od založenia firmy môžem konštatovať, že v túto chvíľu, keď nemáme ešte naplnenú ani jednu fľašu, je už osemdesiat percent tohtoročnej našej produkcie predanej.

0 trochu vyšší dopyt, ako je ponuka. Inak vás to tlačí predávať aj pod cenu, či za cenu akcií a my nechceme ísť ani do sietí, ani do supermarketov. Naše vína sa predávajú iba v špeciálnych obchodoch s vínom, teda vo vínotekách a majú ich na svojich vínnych kartách hotely a reštaurácie.

1 špeciálnymi odrodami, ktoré sami pestu­jú a zušľachťujú. Ako je to s mladou, am­bicióznou vinárskou firmou, ktorá vznikla iba pred niekoľkými rokmi takpovediac na zelenej lúke? Nie je prvoradou záleži­tosťou každého podniku, ktorý sa zaoberá výrobou vína, mať svoje vlastné vinice? Máte pravdu, vinár a vinohradník sú vždy akoby spojené nádoby. Aj my sme stáli pred ťažkou dilemou, čo skôr, lebo sme nemali ani vlastné vinohrady, ani vlastnú výrobu.

Rozhodli sme sa, že najskôr posta­víme moderný podnik na výrobu vína a vinohrady prídu na rad až neskôr. Nesmiete zabúdať, že in­vestovať do viníc znamená štyri roky iba peniaze dávať, pretože až v štvrtom roku vinohrad po prvý raz zarodí. Momentálne teda hrozno kupujeme od rôznych vino­hradníkov z rôznych oblastí Slovenska.

GM Pokiaľ viem, vaša spolupráca s nimi je veľmi úzka a prebieha počas celého roka. Niekto by si mohol myslieť, že po oberačkách pristavíte pred ich vinicami nákladiak, naložíte úrodu a viac sa o hroz­no nestaráte. Realita je ale celkom iná... Funguje to takto: pravidelne sa stretávame s vinohradníkmi, od ktorých berieme hroz­no a vždy si vopred stanovíme pravidlá hry. Dohodneme si podmienky a, samo­zrejme, aj cenu. Keďže chceme špičkovú kvalitu, sme to my, kto rozhoduje, čo sa vo vinohrade bude diať: kedy sa bude rezať a na aké zaťaženie, kedy zberať, kedy sa urobia zelené práce a ako, na koľko percent sa bude redukovať úroda... Pre vinohradní­kov je takáto spolupráca tiež zaujímavá, le­bo vždy zahŕňa dlhší časový horizont, veď životnosť jedného vinohradu sa pohybuje okolo 25-30 rokov. Ale netajíme sa pre nimi tým, že postupne chceme vysádzať vlastné vinohrady. To však znamená kúpiť traktor, piecku, rotavátor, postrekovače, zamestnať ľudí na sezónne práce...Všetko závisí od pe-

ňazí a tie nám naozaj z neba nepadajú. Ne­dokázali by sme postaviť súčasne modernú firmu i kúpiť desiatky hektárov viníc. Veď počítajte so mnou: potrebovali by sme asi tridsať hektárov vinohradov. Jeden hektár stojí päťsto až osemsto tisíc, vynásobte to tridsiatimi, prirátajte techniku, ľudí a štyri roky sú tie peniaze akoby zakopané v zemi, nemáte z nich ani korunu. Niekedy som aj trošku nahnevaný, keď za mnou prídu

ľudia, čo cestujú po svete a hovoria mi: vieš, Vlado, tam, v tom podniku majú také a ta­ké vinohrady... Ale zabúdajú, že vo Fran­cúzsku či Taliansku tieto podniky fungujú aj sto rokov a vznik našej firmy sa datuje od roku 1997! Za osem rokov sme vybudovali modernú firmu a hádam i solídnu značku, na ktorú sa dá spoľahnúť, a od nikoho sme nedostali ani korunu! Všetky peniaze po­chádzali z úverov alebo z vlastných zdro­jov. Som na naše úspechy hrdý, ale zároveň som realista, ktorý stojí pevnými nohami na zemi. Viem, čo všetko sa dá, ale nedá sa všetko naraz, vpred musíme postupovať uvážene, krok za krokom.

GM Ak hovoríme o nových vinohradoch, ako chcete riešiť situáciu, do ktorej sme sa dostali naším vstupom do Európskej únie? Tá totiž v dôsledku veľkých pre­bytkov vína v niektorých západných kra­jinách vysádzanie nových vinohradov až do roku 2010 zakázala.

Máte pravdu, tak hovorí vinár-sko-vinohradnícky zákon. My však kúpime staré vinohrady, ktoré vyklčujeme a zasadíme nové korene. Nemôžete síce založiť nový vinohrad, v rámci zákona však existuje tzv. Výsadbové právo, to znamená, že keď vyklčujete starý vinohrad, môžete v rám­ci tej istej vinohradníckej oblasti vysadiť nový tej istej plochy. Ale aj potom bude­me spolupracovať s inými vinohradník­mi, pretože chceme mať hrozno z rôznych

lokalít, aby sme mohli vyrábať chuťovo pestré vína, bohaté na rozličné vnemy. Jednoducho, aby naša ponuka bola čo najpestrejšia. Táto obchodná stratégia má však ešte jeden dôvod: diverzifikujeme tým nebezpečenstvo. Keď na niektorom mieste Slovenska padne nedajbože ľadovec a všetku svoju úrodu budeme mať sústre­denú tam, tak je to priam katastrofa. Ale keď máme vinohrady v nitrianskej, juho­slovenskej či malokarpatskej oblasti, tre­bárs len v rozmedzí tridsiatich kilometrov, nebezpečenstvo už nie je také veľké.

GM Keď ste začínali budovať firmu a rozbiehali ste výrobu vína, podľa aké­ho kľúča ste tvorili svoj sortiment? Sta­vali ste na osvedčené odrody typické pre náš región, alebo ste uprednostnili moderné vína, ktoré majú vo svete mo­mentálne najväčší úspech?

Najskôr som zisťoval, čo ľudí za­ujíma. Mal som istú výhodu v tom, že som pracoval v zahra­ničí, a keďže móda prichádzala odtiaľ, v predstihu som vedel, akým sme­rom sa výroba vína bude uberať. Keď sa otvorili hranice, všetko, čo prichádzalo zo Západu, bolo pre nás nové a moderné. Tak to bolo aj s vínom. Ľudia chceli byť „in", a tak vyhľadávali nové značky: Cabernet sauvignon, Chardonnay, Rulandské šedé. To sú odrody, ktoré dnes hýbu Európou, ba aj celým svetom. Na ne sme stavili aj my. Začali sme teda tromi odrodami: Riz-lingom rýnskym, Cabernetom sauvignon a odrodou Chardonnay. V súčasnosti má­me v ponuke pätnásť až osemnásť druhov vín, z toho asi osemdesiat percent tvoria svetovo známe odrody a zvyšok sú odro­dy typické pre tento región, alebo nové odrody, vyšľachtené iba nedávno.

GM Ak hovoríme o nových, moderných vinách, napadá mi otázka: existuje niečo ako stará vinárska škola? A vôbec, pro­dukovalo Slovensko v minulosti aj dobré vína, veď vinohrady okolo Modry, Pezin-ka či Nitry prežívali aj v minulosti časy svojho veľkého rozmachu a slávy. Kto si myslí, že len tak odrazu, pár rokov po revolúcii, sa na Slovensku začali robiť dobré vína, ten je na veľkom omyle! Aj veľké podniky za socializmu produkovali dobré, kvalitné vína, už vtedy, v rámci Československa, sme získavali na medzi­národných súťažiach vysoké ocenenia.

ria|§P, ťažké jedlá, bôčiky, klobásy, lá k tanú sa naozaj hodili ťažké, isé, až drsné vína. Postupom času jí ľudia začali inak stravovať, upred-i&vali ľahšie jedlá, biele mäsa, viac rýb tónových šalátov. Telo si vyžadovalo í vína ovocnejšieho vnemu, nie príliš jvne, nie tak silno alkoholické. Dnešné terne technológie umožňujú pri výrobe . používať čo najmenej chémie, čo najmenej stabilizátorov. Ľahké, svieže suché vína - taký je aj celosvetový trend. Vína rýchlo stráviteľné, ktoré vedia vytvoriť po­hodu a príjemnú atmosféru, poskytujúce ovocné či kvetinkové chuťové vnemy, vína na zábavu, nie aby vás po pár pohárikoch rozbolela hlava či žalúdok!

GM K takýmto vínam nesporne patrí aj dnes veľmi populárny Chardonnay. Kde sa ale táto nová, moderná odroda zobra­la u nás? Zdá sa, akoby sa Chardonnay na Slovensku objavil zo dňa na deň. To však nie je možné, ak uvážime, že nové­mu vinohradu trvá štyri roky, kým pri­nesie prvú úrodu...

Ľudia mi často kladú presne túto istú otázku: to nám Chardonnay padol zrazu akoby z neba? Vysvet­lenie je prosté. Keď po otvorení hraníc začali medzi sebou spolupracovať rôzne európske vinárske výskumné ústavy, zistilo sa, že Pinot blane (čiže Burgundské biele), ktorý sa na Slovensku pestoval, nebol čistý Pinot, ale že vinohrady ním vysadené obsahovali mnoho prímesí, ba dokonca že niektoré z nich boli až na osemdesiat per­cent vysadené odrodou Chardonnay. Mohlo sa tak stať preto, že Chardonnay a Burgund­ské biele sa na seba veľmi podobajú, ba len

nejakých pár drobných znakov, napríklad žilnatina, čo kopíruje okraj listu, odlišuje tieto dve odrody od seba. Tak sa stalo, že sme naozaj akoby zo dňa na deň začali na Slovensku vyrábať Chardonnay. Cabernet sauvignon sa u nás pestoval i v minulosti, aj keď vo veľmi malých množstvách. Len čo sa táto odroda stala populárnou aj u nás, začala sa vysádzať v oveľa väčšej miere.

GM A čo nové odrody vyšľachtené našimi výskumníkmi, ako napríklad Pálava, Devín, Dunaj, Nitra, Milia či Noria? Aký zmysel má pre vás robiť víno z odrôd, ktoré vo svete nikto nepozná? Presne preto: že ich nikto vo svete nepo­zná. Sú to odrody typické pre náš región, a preto zaujímavé možno ani nie tak ako exportný artikel, skôr ako „špecialitka" nášho vinárstva, pokiaľ je napríklad napo­jené na agroturistiku a podobne.

Chardonnay či Cabernet sauvig­non môžete ochutnať na celom svete, ale Pálavu, čo je inak veľmi vydarený kríženec Múller Thur-gau a Tramínu, nájdete iba na Slovensku či v Čechách - aj v tom môže byť jej pred­nosť. Nezabúdajme však, že cieľom vý­skumných ústavov je šľachtiť nové odrody najmä preto, aby boli čo najviac odolné voči chorobám a škodcom a čo najmenej náročné na agrotechniku či postrekové lát­ky a podobne. V konečnom dôsledku však prežijú len tie, o ktoré je záujem, ktoré ľu­ďom chutia a ktoré sú ochotní kupovať.

GM Vráťme sa k svetovým vínam. Je Francúzsko, podľa vás, ešte stále najvyššou autoritou vo svete vín alebo je to skôr už iba nostalgia za starými časmi, čo ho na tomto výslní stále drží? Vo Francúzsku je more vína, ale tiež iba pár chateau spĺňa tie najvyššie kritériá. Najlep­šie francúzske značky vína ešte stále stoja neskutočné, ale naozaj neskutočné peniaze.

Na druhej strane, Francúzi trochu zaspali dobu. Vo veciach vína sú dosť konzervatívni a ešte stále si myslia, že sú pupkom vinár­skeho sveta. Ako keby sa im nič nemohlo stať, ako keby francúzske vína boli naveky alfou a omegou všetkých vín sveta. Nie je to však tak. V posledných rokoch Francúzi za­znamenali najväčší pokles v exporte vín, ale i najväčší nárast importu zahraničných vín. Sú to práve Francúzi, ktorí majú obrovské prebytky vína, a preto aj brutálne znižujú je­ho ceny. Aj preto môžete v potravinových re­ťazcoch dostať francúzske vína za 99 korún. Áno, Francúzsko zostane navždy krajinou vína par excellence, ale to zďaleka nezname­ná, že aj krajinou najlepšieho vína.

Vínna mapa sveta sa dramaticky mení a na scénu už dávno vstúpili veľmi silní hráči: Čile, Južná Af­rika, Austrália, Nový Zéland, Ar­gentína. Takisto aj u nás v Európe sa všeličo mení k lepšiemu: pobaltské krajiny, naprí­klad, produkujú krásne vína. Ani Slovensko sa nemá za čo hanbiť; chceme dobehnúť, do­stihnúť svet, a tak sa derieme dopredu. Sme trochu draví, a to je v súčasnej situácii len dobré. Ja vždy hovorím, že slovenské vína budú na európskych trhoch naozaj žiadané. Máme zaujímavé vína, korenisté i ovocné, s príjemnými kyselinkami, také, aké teraz letia, akurát že nás svet musí objaviť. To však znamená, že aj my musíme objaviť svet, ne­smieme sa báť ísť s kožou na trh, musíme sa ponúkať, ponúkať a ponúkať...

GM Pochopili už naši ľudia, že aj sloven­ské vína môžu byť dobré a kvalitné? Exis­tuje, alebo prinajlepšom, rodí sa u nás už čosi také ako vínny patriotizmus?

Myslím si, že naši konzumenti urobili v tomto smere už veľký skok, ba mož­no aj niekoľko veľkých skokov, že vedia posúdiť kvalitu vína bez ohľadu na to, odkiaľ po­chádza. Ako som už spomínal, na­ša firma nepredáva víno v bežných obchodoch, ale okrem vínotek najmä v reštauráciách a hoteloch. Práve tam sa vždy pýtam, aký je pomer predaja slovenských a zahranič­ných vín. Ten pomer sa začína stabilizovať a čo je veľmi pozitívne, narastá záujem o slovenské vína. Takže žiadne katastrofic­ké prognózy spred nášho vstupu do EÚ, že nás Európa zaleje vínom, sa nepotvrdili. Možno sa viac na Slovensko začali voziť lacné zahraničné vína, ale naši konzumen­ti sú stále náročnejší, takže uprednostňujú kvalitu pred kvantitou. A špičkové svetové vína všade vo svete tiež niečo stoja! Minule mi jeden klient hovorí, pán Mrva, pil som teraz piemontské Barolo, čo vám mám hovoriť, nič podobné som ešte nezažil! Tak som sa ho spýtal, čo stála fľaška a on na to, že 2.300 korún!

my a tiež si rád meriam sily so seberovnými. Byť stále v pohybe - to je moja prirodzená vlastnosť, takže asi najskôr by som sa pohy­boval niekde v obchodnej sfére.

Ani náhodou! Knihy, učebnice, skriptá vám ponúkajú stokrát vyšliapanú strednú ces­tu. Empíria, teda to, čo si vyskúšate na vlastnej koži, je dôležitá. Príroda je mocná čarodejnica a v prípade výroby vína sa o tom presviedčam takmer na každom kroku.

Ľudia sa ma často pýtajú, či som nechcel zostať v zahraničí. Nie, tu som doma a tu chcem aj vyrábať svoje vína. Snažím sa to vštepovať aj našim konzumentom, aby boli hrdí na slovenské vína, lebo naozaj za to stoja. Od začiatku sme chceli vytvoriť značku. Snažíme sa vyrábať vína, ktoré majú štandardne dobrú kvalitu. Aby sa nestalo, že víno, ktoré nesie našu značku, bolo jeden rok vynikajúce, iný priemer­né či nebodaj podpriemerné. Etablovaná značka pre klienta znamená, že sa na ňu môže spoľahnúť.

Až keď zbiera prvé hrozná. To, že je jar tep­lá, že je horúce suché leto, nemusí ešte nič znamenať. Pre náš región je najdôležitejšia jeseň. Tá musí byť dlhá, suchá, slnečná. Lebo keď prídu mohutné jesenné dažde, dovtedy sľubne vyzerajúcu úrodu môžu celkom zničiť či znehodnotiť.

Podľa neho krátko po revolúcii sa veľkí výrobcovia vína snažili tých malých, ktorí práve vznikali, zatlačiť pod zem. Malí sa však nedali, stavili na kvalitu a hoci drahšie, ľudia začali kupovať ich vína. Tak sa ma­lí udržali na nohách a postupom času upevnili svoje pozície na vínnom trhu. Z tohto vínneho paradoxu vzišlo sedem vinárskych princov Slovenska: Peter (a je­ho otec Milan) Handzuš (Vinanza Vráble),

Alojz Masaryk (Skalica), Peter Matyšák (Pezinok), Vladimír Mrva (a Peter Stanko, Trnava), Jaroslav Ostrožovič (Tokaj), Milan Pavelka (Pezinok) a Ladislav Sebo (Kar­patská perla, Šenkvice). T Podľa zákona o vinohradníctve a vinár­stve, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1997, sa celá Slovenská republika delí na šesť vinohradníckych oblastí (Malokar­patská, Juhoslovenská, Nitrianska, Stredoslovenská, Východoslovenská a Tokajská), v rámci ktorých je dovedna 40 vinohradníckych ra­jónov a 603 obcí.

V súčasnosti je na Slovensku re­gistrovaných 23 bielych muštových odrôd, 10 modrých, 3 tokajské (Furmint, Lipovina a Muškát žltý) a 16 stolových odrôd. Z bielych odrôd je najrozšírenejšie Veltlínske zelené (26%), Ri-zling vlašský (22,4%) a Múller Thurgau (12,6%), z modrých odrôd prvé miesto patrí Frankovke modrej (7,8%) a hneď za ňou je Svätovavrinecké (7,4%).

Vína s prívlastkom (predikátne vína) sú určené pre najnáročnejších spotrebiteľov. Sú to vína založené na prírodných cuk-roch, ktoré sa nesmú dosládzať.

Ich kvalitu kontroluje už pri oberaní hrozna Výskumný ústav vinohradníc-ko-vina rsky, ktorý po splnení všetkých kritérií vydá Osvedčenie hrozna na účely výroby vína s prívlastkom. To zna­mená, že každé takéto víno má kontrolo­vaný pôvod a registrovaný vinohrad. T Vína s prívlastkom delíme na kabinetné (s cukornatosťou najmenej 19 o NM), nes­korý zber (víno vyrobené z hrozna v plnej zrelosti, ktoré bolo zberané po období hlavného zberu a jeho cukornatosť dosia­hla 21o NM), výber z hrozna (zodpovedá neskorému zberu s cukornatosťou 23 o NM, pričom sa z hrozna odstránili nevyz-reté a chybné bobuľky), bobuľový výber (z prezretého hrozna s cukornatosťou 26 NM), hrozienkový výber (z prezretých a zhrozienkovateľných bobúľ hrozna - cibéb s cukornatosťou 28o NM) a ľadový zber (z hrozna zbieraného až pri pok­lese teplôt pod mínus tri stupne. Jeho cukornatosť dosahuje najmenej 27 o NM).

Tokajské vína sa nedajú robiť inde na svete iba v Tokaji. Tokajskú oblasť, ktorej väčšia časť sa rozprestiera v Maďarsku, zákon prísne vymedzuje, na Slovensku do nej patrí len sedem katastrov obcí, spolu 936 hektárov viníc.